Pôvodne som to plánoval celkom inak. A vlastne som ani neplánoval, to sa celé len akosi vyvinulo z okolností a situácie, ktorá už nie je dôležitá. Faktom však zostáva, že od momentu preštudovania lákavej ponuky na let do Pekingu, ktorý som dostal do mojej emailovej schránky až po odlet z viedenského letiska, ubehlo sotva pár dní. Expresne vybavené víza, hotel a tak podobne. Neplánované akcie však majú svoje čaro. A vidieť mesto krátko pred začiatkom udalosti, ktorá sa v jej novodobých dejinách bude ešte dlho označovať ako najvýznamnejšia, bolo skutočne skvelé.   

    Od Maroka po Egypt to proste tak funguje. Dokonca veľmi podobne sa správajú aj obchodníci v thajskom Bangkoku, alebo kdekoľvek vo Vietname. Ale v Pekingu? Vojdete do budovy, ktorý sa tvári ako seriózny obchodný dom a ono je to zvyčajne zase len tržnica. V momente sú pri vás piati predavači a kričia jeden cez druhého. „Čipa, čipa,“ to akože majú všetko lacné. „Luka, luka, only vandala, vandala,“ čo pre zmenu znamená, že sa máte pozrieť na ich tovar, ktorý dostanete za jeden dolár. Toto som zažíval takmer stále. Odmietal som lacné baterky do foťáku, lebo ten môj funguje aj tak na špeciálne nabíjateľné články. Nechcel som ani pamäťové karty, lebo také ako mi ukazovali do Nikona ani nevlezú a navyše mali sotva jednomegové a ja pod štvorku nejdem. Hádzali mi do tašky falošné rolexky, koženkové opasky v štýle predposlednej milánskej módnej prehliadky a ja som im to všetko hádzal späť. Vždy som v takýchto inštitúciách spravil kolečko vypadol rýchlo von.         

                                                       ČÍTAJ VIAC -