Na najrôznejších mapách sveta to vyzerá takmer vždy inak. Niekde je kráľovstvo na severe Afriky pomerne malá krajina a púšť a na juh od pohoria Atlas sa znázorňuje, akoby nikomu nepatrila. Sporné územie, alebo absolútne nezaujímavá kopa piesku? Na iných pre zmenu patrí celkom presvedčivo Maroku. Oficiálne ide o krajinu, ktoré akoby nebola. Ale najhoršie v jej prípade je, že vlastne je. Samostatnosti po kolonizátoroch sa ľudia z národa Saharawi nikdy nedočkali. Ibaže zatiaľ je v nedohľadne aj oficiálne pripojenie k Maroku. Preto som zatúžil navštíviť nielen klasické marocké atrakcie, ale pridať k nim celok. Aj to, čo im vlastne nepatrí. Precestovať územie od hraníc z Mauretániou až po Stredozemné more.

.

 ..„Potreboval by som izbu na dve noci,“ zahlásil som recepčnému moju požiadavku. Ten sledoval miniatúrny čiernobiely televízor a zareagoval až po pár sekundách. Zrejme dávali niečo napínavé. Mlčky otvoril drevenú skrinku, kde boli na hrdzavých klincoch zavesené kľúče. „Môžeš si vybrať,“ konečne prehovoril. Chýbal tam iba jeden. Za noc mi účtoval necelých dvesto korún a izba tomu zodpovedala. Posteľ, skriňa, stolička. Nič viac som ale ani nepotreboval. Umývadlo bolo na chodbe, hneď vedľa akejsi jamy. Tá iba s troškou predstavivosti pripomínala šliapací záchod. Sprcha bola o poschodie vyššie, za miestnosťou pre modliacich sa moslimov. Bola to vlastne len hadica so studenou vodou a v betónová podlaha s odtokom. Hygienu som ale nechal až na ráno. Vybehol na rušnú ulicu, no okrem zvedavých detí o mňa nik ani pohľadom nezavadil. Aj tie decká komunikovali len tak zo zvedavosti aby zistili, či ten biely ujo vie aj hovoriť. Nechceli vôbec nič. Na rozdiel od im podobných detí po celej Afrike vôbec nenatŕčali dlane s prosbou o dolár, cukrík, alebo čokoľvek iné. Po chvíli ma nechali si ma už vôbec nevšímali a ja som sa usadil v malej kaviarni na rohu, kde sedelo asi desať ľudí. „Dal by som si večeru,“ vysvetľoval som chlapovi za pultom. Ten mi podal kus chleba a pohár vody. „Nič iné nemáme,“ smutne konštatoval. Teplé jedlo sa podáva maximálne dvakrát denne. „Varíme na pahrebe. Plyn nemáme a elektrinu iba občas. Takže ak uvidíš v uliciach dym, môžeš sa zastaviť na obed,“ vysvetľoval systém verejného stravovania na Západnej Sahare...

ČÍTAJ VIAC -