Nebola to moja prvá cesta do Malajzie. Tropickú krajinu na juhu obrovského kontinentu mám v hlave tak trochu zafixovanú rovnako ako Sereď. Na ceste z Bratislavy do Nitry a naopak tam celé roky neochvejne zastavovali všetky spoje bez toho, aby niekto nenastúpil, či vystúpil. Malajziu som vnímal rovnako zo zážitku pri cestách do Austrálie a na Nový Zéland. Tam však lietadlá potrebujú minimálne natankovať a ja som si vďaka tomu vždy spravil príjemnú pauzu v Kuala Lumpur na strašidelne dlhej ceste na južnú pologuľu či späť domov. V čase, kedy som mal už naplánovanú cestu do inej krajiny juhovýchodnej Ázie, prišla pozvánka na návštevu Malajzie priamo z tamojšieho ministerstva turizmu. Slušnosť kázala neodmietnuť.

  ...Už som si naozaj myslel, že sú orly kdesi fuč. Že nás zase iba naťahovali a nakoniec nám oznámia smutné konštatovanie. Dravce z oblohy sú kdesi na výlete za potravou a tak sa musíme vrátiť do prístavu. Ale opak bol pravdou. Kapitán nášho malého plavidla vypol motor a to sme neboli ani zďaleka v zátoke kam som predpokladal že doplávame. A za okamih sa nad našimi hlavami zjavili vládcovia oblohy. Bolo ich niekoľko desiatok. V nepravidelnom rytme vylietavali k slnku aby sa za okamih spúšťali strmhlav k hladine. Tesne nad morom akoby vytiahli podvozok a hrôzostrašne vyzerajúce pazúry zabárali tesne pod hladinu. Bolo nemožné sledovať to divadlo na celom pódiu odrazu. V hľadáčiku fotoaparátu som naháňal vždy jedného zo sólistov a snažil sa uchmatnúť kus tej čarovnej hry prírody do svojho archívu. Hojdali sme sa tam skoro pol hodinu, ale vydržal by som až do večera. Ibaže orly si v zlomku sekundy povedali dosť a už ich nebolo...

ČÍTAJTE VIAC -